Čo ja a hudba?
Už ako malá som sa hrávala na speváčku. Rolka od toaletného papiera bola mikrofón, bábiky a plyšové hračky boli moji fanúšikovia. Žánre som striedala. Raz to bola klasika, raz tvrdý rock. Podľa toho, akú som mala náladu.
Keď som prišla na strednú školu, spoznala som veľa nových priateľov. Dvaja z nich mali dokonca rovnako radi hudbu ako ja. A tak sme sa skamošili ešte viac. Dano dokonca chodil už tri roky na ZUŠ-ku a hral na bicie. Bol v tom fakt dobrý, a tak sme sa rozhodli, že si založíme kapelu. Spev + bicie. „To je asi málo. “ Povedali sme si. „Chcelo by to ešte jeden nástroj, nech to má grády. “ Maja. Druhá obeť v našej triede, ktorá mala sluch. Hrala na klarinet. Ok, tak už sme kompletní. Poďme na to.
Boli sme traja. Mladí, neskúsení, no plní odhodlania a nápadov. Vymysleli sme si názov kapely Šialená trojka. Veď uznajte sami. Samotná kombinácia klarinet a bicie je šialená. Ako keď sa snažíte spojiť klasiku a rok. Ale čo je šialené, to je zaujímavé. A čo je zaujímavé, to sa ľuďom páči. Na tom sme postavili ideu celej našej kapely a samotný žáner. Klasický rock. A znelo to fakt super.
Pána školníka sme ukecali, aby nám po vyučovaní dovolil skúšať v telocvični. Dotiahli sme tam svoje nástroje a pokúšali sa zladiť. Čo vám poviem. Začiatky sú vždy ťažké. Trvalo nejakú tú dobu, kým sme nacvičili bez chyby prvých päť skladieb. To bola naša méta. Veď keby nás zavolali na nejaký koncert, aspoň ako predskokanov, musíme vedieť zahrať viac ako jednu pesničku. Inak by to bol vážny trapas.
Blížil sa koniec roka a sním aj stužková slávnosť maturantov. Ako už býva zvykom, študenti tohto ročníka si vždy pripravia nejaký ten sprievodný program, ktorým sa snažia zabaviť svojich učiteľov plných očakávaní a pyšných rodičov. Ako býva taktiež zvykom, starší študenti vždy istým spôsobom zneužívajú tých mladších. Nie nehovorím o šikane, samozrejme. V podstate ako začínajúca kapela sme boli radi, že nás starší študenti oslovili, aby sme vystupovali na ich stužkovej slávnosti. Inými slovami, uľahčili si robotu a zbavili sa povinnosti učiť sa naspamäť choreografiu skupinového tančeka alebo zábavné scénky zo známych filmov.
Blížil sa termín nášho prvého vystúpenia a my sme poctivo trénovali tých našich päť skladieb. Všetko ladilo, rytmus bol správny. Akurát nás nebolo dostatočne počuť. A to sme boli zavretí v relatívne malej telocvični. Čo budeme robiť vo veľkom kultúrnom dome na stužkovej? Veď nás vysmejú. Potrebujeme zosilňovač. A tak sme ihneď volali Kláre. Vedúcej zo 4.A. Ani neviem ako presne, ale podaril sa jej malý, veľký zázrak. Na druhý deň nám volala riaditeľka školy. Vraj nás počula v telocvični, a že sa jej fest páčime. Jej dcéra bude mať svadbu a o šesť mesiacov neskôr chce oslavovať 50-tku a tiež by sa jej nejaká hudba hodila. „ Beriete to? “ Ozvalo sa v telefóne. „Dohodneme sa tak, že ja vám ten zosilňovač teraz kúpim, aby ste mohli na stužkovej slávnosti všetkým ukázať, akí ste super. Na oplátku vy prídete zahrať na svadbu mojej dcéry a oslavu narodenín. Čo vy na to? “ Úprimne? Mali sme dojem, že sa nachádzame v nejakom sne alebo filmovej scéne. Samozrejme, sme ponuku prijali.
A to sme len na začiatku našej vysnenej kariéry. Som zvedavá, čo nás čaká ďalej.